Betónová džungľa

Útek z divočiny, do divočiny.

(zdroj: www.pinterest.com)

Kde asi tak začať? Život nám prináša veľmi veľa zaujímavých situácií v podobe zážitkov, či už pozitívnych alebo negatívnych. Čas od času máme tendenciu utekať pred niečím, čo nás tak či onak doženie v blízkej budúcnosti. O tom istom je aj útek jedinca z domova. Nemyslím tým klasický útek z domu, od otca, matky či súrodencov, ale spôsob, akým dnešná mládež migruje za lepšími podmienkami vyhovujúcimi ich komunite. Predsa všetci dobre vieme, že mladý gay či lesba na východe našej krajiny to nemajú jednoduché. Klasickým príkladom je silný vplyv náboženských hodnôt alebo výchova, ktorou nás rodičia viedli od narodenia až doteraz. Možnosť zoznámenia sa s niekým tu nie je jednoduchá, veľa ľudí o svojej sexualite nerozpráva, a - to, čo si už našiel na zoznamke, tam visí už zopár rokov. Čo tak sa presťahovať do Paštikárne? 

Videl si ich doma, vidíš ich aj tu. Ako je to možné? Jednoducho. Všetci tí, ktorí žili niekde tam pri tebe, sa presťahovali do nášho hlavného mesta. Prakticky zmenili len svoje pôsobisko za vidinou lepšieho života, a kontaktu s chlapcami. Očividne vymenili divočinu za ešte väčšiu divočinu. 2-3 dúhové podniky, chlapci ti na aplikácii svietia na metre, a nie už na kilometre. To je raj čo?!

Všetko je relatívne individuálne, a záleží hlavne na tom, ako sa dokážeme s možnosťami veľkomesta my sami vysporiadať. Či nás vír veľkomesta pohltí alebo zostaneme stále tým istým Jankom, Jožkom, Ferkom ako pred polrokom doma, kde sme vyrastali a kde nás rodičia vychovávali. 

Z kamarátov sa stávajú nepriatelia a konkurenti. Spolu prišli do rovnakého mesta, aby si mohli začať žiť ten svoj "big city lajf." Zobrali si nejaký byt do prenájmu, dajme tomu že na "dlháčoch" (tam je to lacnejšie) a začínajú "žiť" svoj nový život. Postupom času si ho začne žiť každý sám, a tak  kamarátstvo, ktoré kedysi bolo tak silné, žeby ho hocikto len tak nerozbil, pomaly krehne. Preberanie frajerov, promiskuita a stalking  ľudí sa stáva dennodenným chlebíkom mladíkov, mladíkov ktorí nedávno žili svoj obyčajný život niekde na východe - či strede našej krajiny.

Návšteva dúhových podnikov je samozrejmosťou, veď tým si predsa nevedia predstaviť piatkový či sobotňajší večer. Dobrá hudba, dobrý alkohol, pekní chlapci - hotová prechádzka ružovým sadom. To - čo sa tam deje, to už písať nemusím. Sú tam tí aj oní, už som ich raz spomenul. Stačí. Viac - krát nemusím, veď vieš - Samozrejme, nemožno všetkých hádzať do jedného vreca. 

Žijeme dva životy. Jeden ten Paštikársky a druhý ten, keď sa vrátime domov, do rodiska, kde sme vyrastali, a pred rodičmi hráme, ako je nám v našom hlavnom meste super. Koľko tam máme kamarátov, koľko peňazí tam zarobíme (poväčšine to minieš na nejaké značkové handry alebo topánky aby si bol IN, a nie OUT, lebo ti nestačia dve mikiny za 20 éčiek, ale musíš mať značkový TOP za 70 - sem tam zájdeš do posilky, aby si mal telo, lebo bez tela si v Paštikárni nič - keď ti niečo zostane, zájdeš do kaufu a nakúpiš si vifónky, lebo nemáš čo jesť). Hráme sa na anjelikov, a pritom rodičia ani nevedia akému človeku v nedeľu navaria jeho obľúbené jedlo. 

Každý jeden z nás si je strojcom svojho života a šťastia, a je len na nás ako s týmto darom naložíme. Či budeme žiť v dogmatickom presvedčení, že toto je to naj, a týmto smerom sa budeme ďalej uberať, alebo zostaneme tými, ktorými sme sa narodili a ktorých ich rodičia dobre vychovali.

Dúhový Mimozemšťan